Syndróm vyhorenia

Vyhorenie je slovo, ktoré samo osebe predstavuje minutie – spotrebovanie nejakého paliva, zdroja energie. Stroj, ktorý potrebuje palivo, musí mať jeho pravidelný prísun, aby dobre fungoval. Pokiaľ tomu tak nie je, bliká kontrolka, ktorá signalizuje, že stroj nefunguje správne. A ak mechanik blikanie takejto kontrolky odignoruje, stroj sa pravdepodobne pokazí. Človek takisto potrebuje svoje zdroje. „Palivo“, ktoré nedopĺňa, bude organizmu niekde chýbať. Základným „palivom“ pre človeka je jedlo, doplnenie vitamínov a minerálov, ale nie je to také jednoduché potrebuje aj spánok, príjemné aktivity, pocit sebarealizácie, priateľov.

Potreby každého jedinca okrem základných potrieb sa individuálne odlišujú. Vieme, že každou aktivitou, ktorá je nám príjemná, sa nám vytvárajú v  organizme endorfíny, ľudovo povedané tzv. „hormóny šťastia“. Tie môžu za to, že sa cítime dobre, spokojní, máme dobrú náladu a dokážeme prežívať radosť, aj pocity šťastia. Endorfíny sa vytvárajú pri príjemných aktivitách, napr. pri športe, pri posedení s priateľmi, na káve, pri vykonávaní záujmových aktivít…

Nadmerným a dlhodobým pracovným zaťažením človek stráca čas na svoje „dobíjače energie“ – ak prestane dopĺňať svoje „palivo“ a prestane robiť činnosti, ktoré sú pre neho zdrojom endorfínov, začne telo vysielať varovné signály. Prichádza pocit vyčerpania, podráždenosti, vnútorného napätia, problémy so sústredením, až k pocitu bezradnosti. Môžu sa vyskytovať i nepríjemné telesné pocity vo forme búšenia srdca, tráviacich problémov, bolestí hlavy, zvýšené svalové napätie, nespavosť a celková únava.

Pokiaľ človek tieto príznaky ignoruje a pasívne ich prekonáva potlačením, stáva sa niekedy i krutým a cynickým v zamestnaní, je  proces vedúci k vyhoreniu na „najlepšej ceste“. Rozdiel medzi stresom a vyhorením Pri strese svojím správaním naň odpovedáme a tento máme pod kontrolou, uvedomujeme si svoje nepríjemné telesné pocity, ktoré sú typické pre stres a správame sa ako človek pod tlakom stresu: ponáhľame sa, snažíme sa čím skôr problémy riešiť alebo ich odkladať, zvyšujeme svoju aktivitu aj napriek nepríjemnému telesnému diskomfortu.

Vyhorenie sa vyznačuje skôr postupným prechodom do pasivity, dlhodobou, neustále sa prehlbujúcou depresiou s útlmom spontaneity, tvorivosti, s  pocitmi nezmyselnosti a pocitmi beznádeje. Vyhorenie je stav telesného, emočného a duševného vyčerpania spôsobeného dlhodobým osobným zaangažovaním v pracovných situáciách vo vzťahoch s ľuďmi – s klientmi, žiakmi, pacientmi a pod… Je to jav, ktorý zažívajú ľudia v profesiách orientovaných na pomoc druhým ľuďom, napr. zdravotníci, učitelia, sociálni pracovníci, právnici, sudcovia…

Zažívajú ho najmä typy ľudí, ktorí sú nastavení za každých okolností pomáhať iným. Príznaky vyhorenia sa pravdepodobnejšie vyskytnú u zle finančne ohodnotených ľudí, u ľudí, ktorí nemajú vzťahové a  rodinné zázemie, u  ľudí, ktorí nevedia povedať „nie“. Pomáhajú aj za cenu obetovania vlastného súkromia a pocit, že boli nápomocní, ich v živote napĺňa. Pri vyhorení však časom dochádza k pocitom telesného vyčerpania, ktoré je charakterizované . Človek postupne stratí schopnosť tešiť sa, resp. pocítiť spokojnosť zo svojej práce a premáhajú ho nálady bezvýchodiskovosti.

Čím ďalej, tým viac ide do práce s obavami až s odporom a stráca zmysel akéhokoľvek ďalšieho úsilia vo svojej práci. Osobný vzťah a osobná zaangažovanosť sa postupne z práce stráca. Človek má tendenciu k negatívnemu hodnoteniu budúcnosti a často aj klientov, s ktorými prichádza do kontaktu. Môže voči nim pociťovať hnev, zlosť a  správať sa k nim cynicky. K vyhoreniu dochádza u ľudí, ktorí dlhodobo ignorujú vlastné potreby na úkor práce. Nie nadarmo sa hovorí, že každý má svoje hranice alebo „každá gumka sa dá naťahovať len do určitej miery“.

Mnohokrát až s prvými zdravotnými problémami si človek uvedomí, že je potrebné prehodnotiť svoj životný štýl a pracovné tempo a zaradiť do neho aj relaxačné aktivity, tzv. „dobíjače energie“. Je ťažké prehodnotiť svoje priority a zmeniť niečo na zabehnutom životnom štýle, ale často krát je to jediným východiskom. Niekomu stačí začať si vyberať dovolenky aspoň raz do roka, niekto sa s príznakmi vyhorenia dostane tak ďaleko, že je nútený zmeniť prácu. Pomáha teda to, čo vôbec nie je jednoduchou cestou – pomáha zamyslenie sa nad svojím životným štýlom a zmena postojov.

Autorka : PhDr. Renata Melicheríková klinický psychológ Š. Králika 26, 071 01 Prievidza melicherikova@gmail.com